Marec v znamení boja o charakter štátu

Autor: Matej Kucko | 8.2.2016 o 16:31 | (upravené 8.2.2016 o 17:22) Karma článku: 11,59 | Prečítané:  653x

Silnie podozrenie, že cieľom Smeru je v marcových voľbách legitimizovať systémovú korupciu prehnitého štátneho aparátu založeného na byrokratickej buzerácii, a odsávaním renty naďalej transformovať verejné statky na súkromný zisk.

Keď Robert Fico nedávno vyhlásil, že „vláda vie čo má urobiť pre učiteľov, ale očakáva, že aj učitelia niečo urobia pre štát“, naznačil niekoľko vecí, ktoré stoja za kratšiu úvahu.

Prvá, či už vedome alebo nie, Fico verejnosti v plnej kráse ukázal svoje vnímanie politky, ktoré je založené na korupcii a tvrdom horse- tradingu, teda princípe ty niečo pre mňa a ja niečo pre teba.

Druhá, sám seba a svoju vládu, a teda aj stranu, stotožnil so štátom. Tým, že učiteľov vyzval aby „urobili niečo pre štát“, teda dali premiérovi (Ficovi) a vláde (Smeru) pred voľbami pokoj, aby Fico a Smer (štát) mohli naďalej nerušene pokračovať v kampani šírenia strachu, nenávisti, intolarencie a neistoty.

Tretia, premiér zároveň nezáujmom o učiteľov (a sestry) odhalil nielen svoju inkompetenciu riešiť reálne problémy Slovenska, napríklad skvalitniť školstvo (a zdravotníctvo) ale aj svoje úplné odtrhnutie od reality bežných Slovákov, keď namiesto investícií do mládeže a seniorov chodí po krajine a blúzni o ohrození bezpečnosti Slovenska pár azylantmi, ktorí by sa dali za minulý rok spočítať na prstoch dvoch rúk.  

Aký štát?

Premiérova výzva učiteľom však zároveň poskytla možnosť konečne sa pred voľbami zamyslieť nad tým, že čo ten štát, pre ktorý máme niečo robiť vlastne je, a aký ho po voľbách chceme mať.  Myšlienka, že štát rovná sa vláda, či jej predseda, nie je nová. Pre príklady netreba chodiť ani do renesančného Francúzska, koniec koncov, podobnú rétoriku mal svojho času aj Vladímír Mečiar a strana, v ktorej súčasný premiér začínal kariéru sa so štátom identifikovala vyše štyridsať rokov.

Americký ekonóm Micheal Munger z Duke University označil štát za jednorožca. Každý vie, ako vyzerá a každý má nejakú tú predstavu o tom, čo by mal robiť. Napriek tomu ho však nikto nikdy nevidel. Profesor Munger navrhuje vo vzťahu k štátu jednoduchý prístup. Pri každej žiadosti typu „štáť by (ne)mal...“ si namiesto slova „štát“ dosaďte meno súčasného lídra pri moci. V našom prípade to je Robert Fico. Štát je teda jednorožec, mýtická entita ktorej všetky aktivity sú vnímené ako aktivity jeho lídra.

Toto vysvetlenie však nie je celkom presné, dokonca môže byť nebezpečné, nakoľko priamo podporuje samosugesciu lídrov identifikovať sa so štátom. Politické vedy sa na štát pozerajú skôr optikou ústavnoprávneho usporiadania vzťahov inštitúcií a občanov a ich vzájomnej interakcie. Vláda je pri tom iba jedna z mnoha inštutúcií štátu.

Toto ústavnoprávne usporiadanie zároveň vyplýva z podstaty spoločenskej zmluvy, ktorá mu dodáva legitimitu. Keďže vláda je súčasťou inštitucionálnej časti tohto usporiadania, z definície nemôže byť štátom. Jednoducho povedané, vláda je poverená dočasným vedením štátu, ktorého existencia naopak pretrváva. V skutočnosti tak má vláda a jej premiér, v našom prípade Fico, pracovať a robiť pre štát.

Požiadavky učiteľov a sestier, aby sa nielen zvýšili investície do školstva a zdravotníctva, ale aby vláda začala robiť takú politiku, ktorá zefetívni ich funkčnosť, sú nie len legitímne, ale zároveň potrebné pre vyššiu efektivitu verejného sektora. O pozitívnych dopadoch na blahobyt celej spoločnosti ani nehovoriac.

Dobrý štát s efektívnym verejným sektorom má kapacitu produkovať dobré vlády, ktoré zas majú tendenciu zabezpečiť občanom šancu na slušný životný štandard. Naopak štáty, ktoré v tomto smere zlyhajú, budú odsúdené na postupný úpadok.

Ficova zodpovednosť

Robert Fico si v poslednej dobe obľúbil slovíčko zodpovednosť. Vraj nech si každý, vrátane prezidenta, rozpráva čo chce, on a jeho vláda „majú zodpovednosť“ a teda budú prijímať také rozhodnutia, aké uznajú za vhodné.

Samozrejme, už len skutočnosť, že tento atribút demokracie v Smere uznali, je pokrok. Keď sa však na premiérovu zodpovednosť pozrieme bližšie, zistíme, že sa v praxi svojej obľúbenej formulky nedrží. V krajine s civilizovanou politickou kultúrou, napríklad v Británii, sa Ficova zodpovednosť nazýva „accountability“, v priamom preklade zodpovedať sa. Okrem iného to znamená aj povinnosť vysvetliť svoje činy a byť otvorený vonkajšej kritike. Čím bližšie sa blížíme k marcovým voľbám, tým viac novinárov a voličov sa presviedča, že Ficova zodpovednosť tak vlastne s demokraticky zodpovednou vládou (accountable government) nemá v praxi vôbec nič spoločné.

Nehovoriac o tom, komu, keď nie občanom, sa vlastne Ficova vláda zodpovedá. Po šytorch rokoch vlády jednej strany sa v najväčšom marazme  nachádza práve zdravotníctvo, ktoré naďalej zostáva zlatou baňou pre záujmové skupiny stojacimi už ani nie v tieni za vládnou stranou.

Vďaka práci amerického ekonóma Mancura Olsona na poli inštitucionálnej ekonómii dnes vieme, že Smithova neviditeľná ruka trhových mechanizmov skutočne predstavuje spôsob, ako pretaviť snahu o súkromné benefity na verejné statky a prospieť tým širšej spoločnosti. Tento mechanizmus však platí aj naopak. A síce, že korupcia a klientelizmus vytvárajú účinné spôsoby ako pretaviť verejné statky na súkromný zisk a zvýšiť tým moc úzkej skupiny ľudí, čím dochádza nielen k misalokácii zdrojov ale aj celkovému znehodnocovaniu hospodárskeho rozvoja. O morálnych dopadoch na celú spoločnosť ani nehovoriac.

Voľby o charaktere štátu

Robert Fico, napriek tomu, že disponoval nielen najväčšou mocou ale aj najväčšiou možnosťou meniť Slovensko od jeho vzniku, tak posledné štyri roky namiesto vládnutia len reagoval na krízy spôsobené vlastnou inkompetenciou a postupnou stratou zábran chobotníc vo svojom pozadí. Podpredseda Siete Miroslav Beblavý dokonca priamo povedal, že Fico úprime neverí, že by na Slovensku mohlo byť lepšie. Pri pohľade na program vládnej strany, ktorý tvorí päť viet aj s nadpisom je tak očividnejšie ako kedykoľvek predtým, že Smer neponúka žiadnu víziu pre dobrú vládu, ktorá by mala záujem zabezpečiť občanom lepší životný štandard, lepšie vzdelanie, lepšie zdravotníctvo, lepšie súdnictvo či efektívnu verejnú správu.

Práve naopak, silnie podozrenie, že cieľom Smeru je v marcových voľbách legitimizovať sytémovú korupciu prehnitého štátneho aparátu založeného na byrokratickej buzerácii, a odsávaním renty prostredníctvom množstva chobotníc naďalej pokračovať v transformácii verejných statkov na súkromný zisk.

Napriek všeobecnej skepse a rozšírenému názoru, že však v marci vlastne o nič nejde, je tak situácia vážnejšia ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nejde síce o členstvo krajiny v euroatlantických štruktúrach ako v roku 1998, no ide opäť o nemenej dôležité hlasovanie, ktoré určí charakter Slovenska, charakter štátu.

Ide o to, či bude po marci Slovensko štátom, ktorého únos inšitucionálnou korupciou bude pokračovať v stopách Orbána, Janukovyča či Putina, alebo či sa Slovensko charakterovo vráti tam, kam aspoň na papieri ešte stále patrí. Ak voľby v roku 1998 boli o civilazačnej budúcnosti Slovenska, voľby v marci 2016 budú o jej hodnotových pilieroch.

Podľa populárneho indického spisovateľa a komentátora Gurcharana Dasa,  zvykol v Indii prevládať názor, že krajina rastie v noci, kým vláda spí. Čím ďalej tým viac ľudí si však začína uvedomovať, že India nemôže rásť, kým sú školy podpriemerné a cesty plné dier. Je dobrým znamením, že si to uvedomuje aj čím ďalej tým viac Slovákov. Otázka je, či sa s tým rozhodnú aj niečo urobiť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?